Sign in to follow this  
SexSlayer

Your Story

Recommended Posts

Len tak z nudy som založil tento topik, pretože som premýšlal o tom, ako ma všetci považujete za úplného lúzra a nimanda a kedže vy ste tak dokonalý a žijete dynamický život večne nabušený adrenalinom, tak mi napadlo, že sa možno podelíte s nejakými príbehmi zo života, ktoré sa vám stali a o ktorých by ste pochybovali keby sa stali niekomu inému a predsa sa stali. Vaše príjemné i nepríjemné zážitky, zvláštnosti o vás, o ktorých často nehovoríte. Ide mi o to tu trochu oživiť  a trošku ukázať tomuto malému svetu, že nie vždy sú veci také ako sa zdajú.  Postupne sem budem pridávať tie svoje zážitky, aby to tu nezapadlo a či im bude niekto veriť alebo nie, nechám na čitatelovy.

Preto pokiaľ možno nepíšte od veci v rámci tejto témy, kvôli prehľadnosti. Na flame nereagujem.

Díky

Share this post


Link to post
Share on other sites

Minulý čtvrtek jsem jel asi 10 minut autobusem na černo ! Ještě teď to rozdýchavám :)

  • Haha 1

Share this post


Link to post
Share on other sites

Jedna z tích humorných

Na rybárskych pretekoch som si kúpil pečenú rybu na tácke , k tomu pečené zemiaky, priložil k tomu oblohu, pekne som si to prichystal na stojatú lavicu, ktora bola niekoľko metrov dlhá a stála spolu s dalšími v rade za sebou, takže sa konzumovalo v stoji. Prichystal som si plastový príbor na servítku proste nádhera. Všetko som mal krásne pripravené, ale niečo mi k tomu chýbalo - pivo. Tak som to tam nechal a šiel ku stánku kupiť ho. Keď som sa vracal, všimol som si, že je tam chlapík, ktorý mi to je. Tak som podišiel ku nemu, vzal príbor a pomaly som mu z tácky začal ujédať, až som ho posunkami z boku úplne vytlačil. Keď som dojedol. Padol mi zrak o 3 lavice dalej a tam som uvidel moje  pripravené jedlo....

Share this post


Link to post
Share on other sites
18 hours ago, SexSlayer said:

Len tak z nudy som založil tento topik, pretože som premýšlal o tom, ako ma všetci považujete za úplného lúzra a nimanda a kedže vy ste tak dokonalý a žijete dynamický život večne nabušený adrenalinom, tak mi napadlo, že sa možno podelíte s nejakými príbehmi zo života, ktoré sa vám stali a o ktorých by ste pochybovali keby sa stali niekomu inému a predsa sa stali. Vaše príjemné i nepríjemné zážitky, zvláštnosti o vás, o ktorých často nehovoríte. Ide mi o to tu trochu oživiť  a trošku ukázať tomuto malému svetu, že nie vždy sú veci také ako sa zdajú.  Postupne sem budem pridávať tie svoje zážitky, aby to tu nezapadlo a či im bude niekto veriť alebo nie, nechám na čitatelovy.

Preto pokiaľ možno nepíšte od veci v rámci tejto témy, kvôli prehľadnosti. Na flame nereagujem.

Díky

Zabi sa plz

  • Haha 1

Share this post


Link to post
Share on other sites

Keď sa už chce niekto baviť o smrti, tak pri tej príležitosti mi to pripomína zbrane. Ktoré môžu ale aj nemusia byť smrtelné, záleži od toho čo za človeka snimi manipuluje. Myslím, že ma zbrane poznačili životom. Ako 7-8 ročný som z otcovej skrine vyberal škatulku plnú 9mm nábojov, pekne uložené dole hubou v plastovej vecičke a staval ich vedľa seba ako cínnových vojačikov a potom ich s radosťou ukladal naspäť. Vždy sa mi páčilo, ako sú zarovnané. Ako 11 ročný som držal v ruke vzor 58, pri návšteve vojenských kasární spolu s mojím starým otcom, ktorý tam slúžil. Neskôr, keď som mal 16 rokov som si na strednej škole kúpil od spolužiaka svoju prvú zbraň za 500sk. Bola to prevrtaná plynová pištol, mala poškodený zásobník, takže nedržal na mieste. Nikdy som z nej nevystrelil i keď v pubertálnom veku som zažíval situácie, ktoré ma nútili o tom vážne premýślať. Oprava by stála dalších 500, tak Neskôr som ju vymenil za zosilovač. NJ, hudba.

Keď som dovršil 18, tak u jedného chalana, ktorý prevádzkuje lovecké potreby, som si kúpil dve plynové pištole a to bruni mod 92 a ekol major obe za cca 2000sk dohromady. Keď prišiel silverster, tak som z oboch strielal u známych z balkónu. Trošku to bol rámus a pískalo mi v ušiach, ale za ten udivený pohĺad tích dolu to stálo. Neskôr sme s kamošmi strielali skoro každý piatok, neustále nás navštevovali štátny policajti, lebo senilný susedia si mysleli, že sa zabíjame. Charakteristickým v tom období bolo to, že policajti, začali nosiť automatické zbrane.

Bruni mod bola napodobnenina beretty a bola do ruky ťažká a zle sa prenášala. Používal som opaskové púzdro dasta, žial zbraň kvôli svojej váhe dosť ťahala opasok a i keď som ju prispôsobil , stále bolo vidno , že ju mám pri sebe. Zasekávala sa a zásobník som nikdy nemohol naplniť do plna, pretože lúbil vystreliť. Neskôr som ňou zaplatil paušál za telefón.

Vzato ekol major, bola menšia a šikovná, vmestila sa do vrecka od rifiel, neskôr som začal túžiť po iných veciach, tak som ju vymenil za zosilovač a mixážny pult.

Obstarával som si i chladné zbrane, ale najviac ma asi stáli náboje. Rovných 10sk kus na vtedajšie pomery. A kde som si na to zarobil? Zbieral som bazu a odovzdával do výkupu, alebo som nosill staré železo na káre do zberu.

Často uvažujem nad zbrojným preukazom, nevyznám sa ešte v zákone o zbraniach, ale myslím si, že mi zákon nedovolí držať viacero zbraní, preto zostávam pri akustických, ktoré sú oveľa lacnejšie a ak sa s nimi narába správne, niesú smrtiace. 

V najbližšej dobe si chcem zaobstarať ekol viper 6.0 (bola v payday 2), alebo prerobení gewehr 43. 

Máte niekto podobné záluby alebo ste sta chalani hrali s bábikami v školských časoch?

 

 

Share this post


Link to post
Share on other sites

Ako dieťa som sa potuloval lesmi v okolí rieky Váh a raz som našiel železný kruh s malou dierou v strede. Bol dosť tažký tak som ho odniesol k miestu kde som chcel založiť oheň. Kedže som sa chystal piecť slimákov, tak tento železný kruh by poslúžil najlepšie ako panvica ale miesto toho som ho dal na spodok rovnou stranov nahor, potom drevo a nad to mriežku, ktorú som našiel kdesi v tráve. Tá bola dosť mäkká, nebola železná. Vtedy som to nevedel , ale bola to mriežka z akumulátora. Keď sa kamoši vrátili i so slimákmi tak sme si ich upiekli. Niektorý zvláštne pritom pískali. Dodnes nezabudnem ako jeden kamarát vybral zo slimáka niečo čierne, zaklonil hlavu, otvoril ústa a povedal "mmm, toto je lahôdka", alebo hovno.. pomyslel som si.. :D

No a ktomu železnému kruhu, neskôr som sa dozvedel, že je to vlastne protitanková mína z 2 svetovej vojny, zrejme tellermine 42, takto si ju pamätám. Chýbala jej rozbuška a zvyšok bol len naložený trhavinou.

Share this post


Link to post
Share on other sites

Nechce sa mi googlit ci ti tieto utvary niekde neskopiroval ale ak nie, tak uznanlivo kyvem hlavou. Mam rad sialenosti. :D Tak teda, moj pribeh:

Narodil som sa tak, ako statny drevorubac sekeru brusi. Nie kazdy den, a nie kazdy jednorozec. Ako bolo od zaciatku vidno v oblakoch, aj igelitka ma svoj nazor. Ved preco nie. Umenie nepozna hranice a ani soulshoty brusene drsnym nazorom sikanovaneho latentneho milovnika krimpovacich kliesti. Tazko zrozumitelne, vravis? V skutocnosti nie, je to iba iluzia medzigalaktickeho skoku medzi spaldovou cestovinou a nabijackou. Tazky zivot lesneho sumca. Ale spat k veci. Odhliadnuc od toho, ze kybel plny lanovych semiacok je viac ako usmev uradnicky prekypujucej pokrytectvom umocneny vysledkami monitora 2014, je iba iluzia alebo ak chcete, halucinacia zhuleneho Juraja zo 7.B. Zavcas huli, Jurko. Ja som hulil az na strednej. Rychlik na strednej kolaji. To nie je ziadna sranda, taketo veci recitovat v spolocnosti Cthulhu. On vie, ze zaklad spravneho prania je Pipboy, avivaz zo Stormtrooperoveho vankusa a nech viac neskusa. To je moj zivot. Moj kazetovy prehravat tak ako Novak kredenc kaze forhend. Nesypme tabletky a lad do ventilatora, klima z toho nebude, ba ani haluze ci konare osudu. Zijem a umriem, tak, ako aj moji predkovia - sire lany chilli paprik poznucich hyperpohon do ucebnic.  
 

Share this post


Link to post
Share on other sites

Niekto možno neveriacky krúti hlavou a myslí si, že hazardovať takto zo životom, môže len úplný šialenec, avšak keď sa nadtým človek pozastaví, tak predsa nemôže čakať , že malé decko si uvedomuje následky svojích činov. Ako som písal, zakladal som oheň. Bavil ma i technický benzín, žial keď bolo teplo rýchlo sa odparoval. A kúpiť ho bolo tažko. Lahšie bolo zakúpiť benzín. S 1,5l flašou som prišel na benzínku a čapoval. Keď sa pumpár pýtal, že načo mi to je, tak som povedal, že do motorky :D. Ale to bolo až potom. V detských časoch som rád experimentoval s ohňom. Občas sa v spomienkach vraciam k časom, kedy som za dedinou na ceste nachádzal veľké kôpky suchej trávy. Navláčil ju tam jeden pán, o ktorom sme vedeli, že sa mu máme vyhýbať. Veľmi rád som to podpaloval, bola to príležitostná zábava. Ale neskôr sa mi to takmer vypomstilo. Spomínam si, ako sme s chalanmi neďaleko vykopali 2 metre hlbokú jamu a prekrili ju preglejkami, vetvami a urobili provizórni bunker iba s jedným šikmým východom, do ktorého neskôr ktosi nahádzal nádoby od rôznych chemikálií, od oleja a od pohonných hmôt. Keď som sa tam po čase hral, tak niekto úmyselne podpálil nádoby pri východe a tak mi oheň zatarasil východ. Vzduch bol razom štiplavý a dusivý, oči tiež štípali,zpanikáril som, no keď som sa spamätal tak hladal únik a naštastie strecha nebola moc zatažená, tak som cez ňu vyliezol von. Asi sa ten chlapík chcel vypomstiť za to seno. Nech mu je zem ľahká.

Share this post


Link to post
Share on other sites

V minulosti som sa dostal do konfliktu s miestnou ciganskou bandou. Popišem vám ako to vzniklo ale aj ako zaniklo. Vzniklo to tak, že na ulici ma zastavil cigáň(nazvyme ho Pele), či mu nepožičiam 10sk. Dal som mu ich. Keď som ho stretol zas, chcel dalších, ale už som nemal. Neskôr sa dozvedel, že sa poznám s niekym kto mu dlhuje veľké peniaze. Tak po mňe chcel, aby som mu ich dal. Po pár dnoch som mal pocit, že Pele-ho stretávam čoraz častejšie, žial už nechodil sám a tak sa agresivita z jeho strany stupňovala. Kamarát mi spočiatku nepovedal čo sa deje asi sa hanbil, ten už z toho bol tak zúfalý, že v jeden deň ked sme spolu prechádzali mestom sa ma opýtal, či mám 500sk? Ja som mu povedal, že ano mám. Tak ma poprosil, nech idem na jedno stretnutie, že chalanovy založil pištol (ktorú som predtým vymenil za zosilovač), nech mu dám peniaze a dostane ju naspäť.

On šiel smerom domov a ja opačným smerom na stretnutie. Moc som nad vecami nepremýšlal. Keď som tam dorazil tak som počkal na privrátenej strane budovy k ulici 5 minút a z poza nej sa vyhrnul húf cigáňov na čele s Pelem. Spytal som sa ho, kde má pištol, že ju chcem prv vidieť, no on mi ju ani neukázal a chcel peniaze. Doplo mi, že nejde o výmenný obchod, ale o formu splátky z vydierania. Naštval som sa, že zúfalý kamarát ma namočil do jeho problémov a na to, že tento Pele si asi myslel , že som další pajác čo sa nechám vydierať. Tak ako ma chytila zlosť, tak ma pochytila aj odvaha a pred celou bandou som Pelemu pohrozil, že ak mieni pokračovať, tak už čoskoro keď ho stretnem bez kamarátov dostane po hube. Na to mi oni navrhli, že nech ideme spolu , teraz dozadu za budovu na férovku. Poznal som tie ich cigánske férovky.. 10vs1 aj tu na shrine to často zažívam, no zostal som stáť kde predtým, pretože som si uvedomil, že stojím rovno pod mestským kamerovým systémom. Toho sa oni báli.

Podobné stretnutia po dlhý čas pretrvávali a hrozby sa stále stupňovali, raz som mal obuté 15 dierkové red roosteri, so šnúrkami uviazané na mostíky. Keď si to všimol Pele, tak sa ma spýtal, či to mám naňho. Odpovedal som mu: Áno mám. A vo vrecku som mal mosadzného boxera, ale o tom som mu nepovedal. Vždy som mal chuť mu poriadne natĺcť tú jeho hubu, len čosi mi stále hovorilo čakaj čakaj, neposer to, bude to potom horšie. Prišiel den, kedy sme šli s 2 kamošmi z kina a tu sme zase stretli Peleho..Akoby na nás čakal. Ten mi spredu položil nôž na hrdlo a zase peniaze, peniaze, chvilku som počkal, pozrel som na kvazi kamarátov, ktorý boli neskutočne zlaknutý, prevrátil som očami a pomyslel som si, vďaka kamaráti za pomoc... nemal som istotu či nezdrhnú, boli sme v prevahe, mali sme teraz takú príležitosť..zvieral som boxer vo vrecku, ale na druhú stranu pochopil som, že cigáň je zákonom chránený a keby mu ublížim, tak nielen, že si poštvem proti sebe ciganskú osadu, ale aj zákon, ktorý by ma označil za rasistu.

Po celý čas som premýšlal, či konám správne, či som mu nemal už dávno rozbiť hubu a riskovať linčovanie. Premýšlal som ako to ukončiť, začínal som mať pocit, že zle dopadnem ak sa to neskončí. Bolo to čoraz horšie. Až raz.. predsa len náhoda mi pomohla vyriešiť tento cigánskym problém.

Bola zima a vracal som sa domov, cesta boľa kľukatá , no mal som pocit, že ma niekto sleduje. Počul som šepkanie a keď som sa otočil , videl som pár postáv, ktoré sa dívali iným smerom. Bolo to čudné. Bol som si už istý, že ma sledujú, pretože pribúdali a išiel som cestami, ktoré viedli iba jedným smerom a nikto kto by išiel týmto smerom,nikto by si naschvál tak ako ja nenadbiehal. Keď som bol asi 100m pred domom, napadlo mi, že už raz sa mi niečo podobné stalo, vtedy som využil lesť. /Miestny chalan sa chcel biť pred miestnymi potravinami a ja som mu prikívol stým, že dostane takú bitku akú v živote nedostal, keď počká až vyleziem z obchodu. Neviem ako dlho tam ten chudák čakal, ale ja som išiel do skladu a o 2 min som vyšiel zadným východom, chcel som sa ešte pozrieť, či tam ten hlupák čaká, ale bolo to príliš veľké riziko, tak som sa preplížil za najbližší roh a zmizol :D./

V tomto prípade mi napadlo, že predsa domček ma pred tlupou zachráni, ale lepšie by bolo neukazovať im kde bývam a pokúsiť sa ich striasť. Preto som sa dal ostro do ľava, po provizornej ceste s koľajnicou vedúcu na vedlajšiu ulicu, zrýchlil som krok a začínal som mať pocit, že zrýchlili tiež a už ma dobiehajú. Keď som sa zjavil na ulici boli takmer za mnou, videl som, že je to Pele a jeho banda. Prúser, čo teraz? Oproti cez cestu boli 2 budovy. V prvej boli samozrejme cigoši, je to miestna krčma v druhom bol bar s hracími automatmi, šiel som tam, teda skôr bežal. Dúfam som snaď v nejaký zázrak neviem. Keď som tam dobehol, rýchlo som otvoril dvere a zabuchol snimi. Zadýchal som sa, vlastný tlkot srdca mi prehlušoval sluch, keď som sa otočil, zostal prekvapený. Asi 15 vyholených hlav natlačených pri pulte s červenými pruhovanými šálmi okolo krku sa na mna dívalo so zvedavosťou. Potom vyšiel z poza pultu barman, ktorého som poznal zo základnej školy, rýchlo ku mne podišiel, chytil ma za rameno a spýtal sa ma čo sa stalo.. povedal som mu, že po mne ide cigánska banda, sú vonku, na podiv sa mi zdalo, že pri vyrieknutý cigánska banda, zaznela chalanom rajská hudba v ušiach. Niektorých oči akoby boli zhypnotizovali :D. Chalani zliezli z barových stoličiek, div niektorý nespadli, prešli k zatiahnutým žaluziam na oknách a odtiahnutím žaluziami prstami kontrovali situáciu, pobralí tága z biliardového stola a vyšli von. Šiel som snimi. Prešli sme len 5 m k susednej krčme, kde cigánov bolo požehnane. Jeden z chalanov zakričal "vy rasisti!!", cigáni hneď pochopili , že je zle, tí čo bolo peši utiekli a tí čo autom ponaskakovali do aut, jeden starší cigán ešte vystrelil z pištole z okna do vzduchu, urobili odpich a už ich nebolo. Vtedy som sa spoznal s fajn chalanmi, vyzerali ako skinheadi, ale nikdy som sa ich priamo na to nepýtal, pretože z povedomia som vedel, že sú rozličné skupiny ako neonacisty, oikáči a rozlišovať som ich podľa výzoru nevedel, keď som si obzrel tie ich šále , bolo na ních Spartak. Boli to prevažne fanúšikovia futbalu. Niektorý z nich boli rasisti, chuligány proste taký mix. No a ako to celé teda dopadlo? Zoznámil som sa s ľudmi, ktorý nado mnou držali ochrannú ruku, poznali moje problémy a strážili ma keď som to potreboval.Prijali ma medzi seba, i keď niesom futbalový fanúšik, ani rasista a spájalo nás len to , že sme krajania a biely. Po čase som sa dozvedel, že i keď som chodil autobusom domov, za ním jazdilo auto a dohliadalo na moju bezpečnosť. Na problematických zastávkach postávali chalani a zabezpečovali poriadok, ktorý vlastne mali zabezpečovať policajti. Niekedy sa viezli spolu so mnou v autobuse ani keby som o tom tušil. Prijali ma medzi seba. Robili to z dobrej vôle, nechceli po mne absolútne nič. Snaď len tolko, aby som sa v tomto prehnitom meste nedal nikdy na drogy. Čo som i dodnes dodržal. Moje problémy vzali do vlastných rúk a tento príbeh sa dostal až do uší miestnemu významnému človeku, ktorý tu i dnes má ohromný vplyv. To on zariadil, že jedného krásneho dňa ktosi vymlátil celé cigánske getto s odkazom, že "Vy nebudete biť bielych". Prešli od vtedy roky, už sa nestretávame, ale určite na tú jednotu a na pesničku rež a rúbaj nikdy nezabudnem :D

Peleho občas stretnem, ale klopí oči aj uši. Od konfliktu medzi nami som pochopil veľa vecí a už nieje treba ani botky ani pomôcky do rúk, či niekoho ochrannú ruku. Keď sa dožijem a raz zostárnem, možno budem odkázaní na pomoc od druhých, ale dovtedy..... je ešte daleko :)

 

Share this post


Link to post
Share on other sites

Create an account or sign in to comment

You need to be a member in order to leave a comment

Create an account

Sign up for a new account in our community. It's easy!

Register a new account

Sign in

Already have an account? Sign in here.

Sign In Now
Sign in to follow this